O krátky čas to bude takmer sto rokov, čo sme prvýkrát v dejinách získali do správy svoje vlastné územie. V tom čase sme už vďaka štúrovcom mali kodifikovaný vlastný jazyk, mali sme už aj svoju sporiteľňu a banku, mali sme vlastné školy a divadlá. Matej Bel, Peter Pázmány, Andrej Hadik, Štúr, Hurban, Hodža, Štefan Moyzes, Dobšinský, Podjavorinská, Matúš Dula, Aurel Stodola, Terézia Vansová, generál Štefánik. Tisíce ďalších – tisíce učiteľov, staviteľov, duchovných pastierov, gazdov, divadelníkov, vynálezcov, mešťanov – prispelo počas stáročí k tomu, že sme vtedy, ako národ, dostali silný základ na ďalší rozvoj.

Dnes, po stáročiach kultúrneho a duchovného vývoja, jednom storočí štátoprávneho vývoja a necelých dvadsiatich piatich rokoch samostatnej správy vlastného územia je Slovensko úspešná krajina. Patrí do tej tenkej vrstvy pokojného a prosperujúceho sveta, kde ešte stále panuje mier, osobná sloboda, sociálny zmier a relatívne pohodlie i bezpečnosť. Sme úspešný národ.

A nejde pritom len o výnimočných jednotlivcov. Áno, máme olympijských víťazov či majstrov sveta, máme vynálezcov lietajúcich áut, máme tvorcov tých najlepších antivírových programov na svete. Ale úspech Slovenska, to nie sú len tí, ktorí sa dokázali presadiť aj za jeho hranicami. Sú to tiež, či možno predovšetkým, desaťtisíce ľudí, ktorí zostali tu doma a napriek okolnostiam – áno, napriek, nie vďaka okolnostiam – tu dokázali vybudovať a udržať nad vodou firmy aj farmy, dávajúce prácu hlavám a krkom slovenských rodín. Státisíce ľudí, ktorí pre tie podniky a družstvá pracujú. Všetci, ktorí tu vlastnými rukami odrobili, na vlastných bedrách uniesli a vlastným úsilím dali zmysel tým reformám, grafom a makroekonomickým a zahraničnopolitickým zázrakom uplynulého desaťročia. Sme krajinou prvého sveta nie napriek vlastným občanom, ale práve vďaka nim.

 

Úspešná a nespokojná krajina

V niečom ešte zaostávame, ale v niečom už predbiehame aj časť západnej Európy. Sme moderný, dynamický, v plnom rozsahu konkurencieschopný národ, húževnatý a družný.

A nedôverčivý k vlastným schopnostiam.

Lebo úspešnými sme najmä v cudzích očiach, v očiach vonkajších pozorovateľov. V tých našich nám k úspechu akoby ešte stále čosi chýbalo. Nie takto sme to chceli, nie takto to má byť. Inak, lepšie.

Sme úspešná, ale nespokojná krajina. Hádame sa medzi sebou pri každej možnej aj nemožnej príležitosti. Vyčítame si smietky aj brvná, nadávame si, píšeme o sebe čierne knihy a každú chvíľu chceme začínať odznova. Ako spoločnosť sme nespokojní sami so sebou.

Na veľa vecí pritom môžeme byť hrdí. Aj sme. Máme fakt neopakovateľný folklór. Každý rok vynikne niekoľko našich športovcov a s menšou pozornosťou síce, ale rovnako výrazne, aj našich umelcov. Nie sme bohatí na ropu či plyn, ale kvalita našej vody a pôdy je v svetovom meradle naozaj mimoriadna. Rovnako výnimočnou je naša schopnosť pestovať viac-generačné rodiny ako živé spoločenstvá súdržnosti, radosti a vzájomnej pomoci. Prevažná väčšina ľudí tu ešte stále aj chce, aj vie robiť a o výsledky ich úsilia je záujem aj v zahraničí.

To, kde máme problém, kde ho máme ako národné a občianske spoločenstvo, je v  spôsobe, akým nefunguje správa našich spoločných vecí.

 

Máme veľkú tému

Ľudia sú v tom systéme poslední v rade. Politický a úradnícky aparát štátu, a rovnako tak biznisové zákulisie tohto aparátu, si za tie desaťročia občianskej trpezlivosti a viac-menej veľkorysého znášania kolektivizácií, menových reforiem, normalizácií, liberalizácií, integrácií a konsolidácií stihli privyknúť ilúzii, že prednosť majú ich plány, predstavy a potreby.

Že ľudia sú tu na to, aby hrali svoju úlohu v tzv. veľkých témach dejín. Salóny to napokon pýtajú zas a znova. Chceme veľkú tému, veľkú víziu, veľký projekt. Čokoľvek, len nech je to dosť veľké, lebo veľké rovná sa dôležité. Veľké chce boj, ľúty boj, aspoň na modriny, keď už nie na krv. Ó, aká otrava, aká úbohosť, že teraz niet dosť veľkej veci, za ktorú by sa oplatilo nasadiť tie malé životy nás, tvorcov štatistickej vzorky.

Ale to najväčšie, čo nás v dohľadnej dobe čaká, je dopracovať sa konečne k štátu, ktorý funguje. Napokon, akú väčšiu úlohu by sme si dnes ako národ aj mohli dať? Čo dôležitejšie, než systém, v ktorom štát dodáva ľuďom spoľahlivé, dostupné a kvalitné služby, by sme mali chcieť vytvoriť? Ako inak vrátiť ľuďom všetku ich snahu a trpezlivosť než nádejou na to, že im ich vlastný štát zabezpečí fungujúcu spravodlivosť, dobrú zdravotnú starostlivosť, moderné vzdelávanie a pohodlný kontakt s úradmi? Veď práve v tejto úlohe zlyhávame, toto nám chýba. Chýba nám štát, ktorý funguje, a nie ako starosť navyše, ale ako servis, ktorý človeku zo starostí uľaví.

Štát, kde pred schránkovými firmami z exotických krajín majú prednosť naši malí a strední zamestnávatelia. Štát, ktorý pred obchodníkmi na bielych koňoch dá prednosť pacientom. Štát, ktorý pred pokútnymi malými domov pre nastrčené sociálne podniky uprednostní možnosť rodičov skĺbiť pracovné uplatnenie so starostlivosťou o deti. Štát, ktorý nekončí na Zlatých pieskoch pri tabuli hlavného mesta, ale dá príležitosť celej krajine. Štát, ktorý za zlyhanie v správe spoločných peňazí „netrestá“ tých svojich miestom v Bruseli či parlamente, ale voči nim účinne a za rovnakých podmienok uplatňuje osobnú zodpovednosť. Toto urobme, toto urobme čím skôr a až potom si pýtajme ďalšiu návštevu tých veľkých dejín, keď zase raz pôjde o všetko.

Náš plán pre Slovensko na najbližšie štyri roky vychádza z predpokladu, že to chceme a vieme urobiť. Z predpokladu, že tu máme dosť talentov na to, aby sme si po desaťročiach či dokonca stáročiach zápasu o to základné splnili aj poslednú domácu úlohu, ktorá nám ako politickému národu zostala: povyliezať zo zákopov a bez vzájomnej nevraživosti potiahnuť spolu pri tvorbe štátu, ktorý funguje a ktorý namiesto privilegovaného prístupu pre niekoľkých ponúka rovnaké príležitosti všetkým. Lebo len taký štát slúži ľuďom, len v takom štáte majú ľudia prednosť.

Nemáme dôvod hľadať si nejakú velikánsku tému, dnes, keď nám kolabuje zdravotníctvo, školstvo prešľapuje na mieste a spravodlivosť tu vyzerá tak, že vybaviť malým stavbárom polovicu ich pláce a dlžníkovi nechať nedotknutý celý majetok oslavuje vrchnosť ako svoj hrdinský kúsok. Nehovoriac o tom, že čoraz viac tých, ktorí pre štát zarábajú peniaze, už má plné zuby šikany, ktorú proti nim práve ten štát organizuje a potom ich dane ešte rozposiela do cyperských schránok.

 

Lebo Fico, môže za to Radičová

Stará politika má na tento stav dve odpovede: jedna znie „lebo Fico“, druhá „môže za to Radičová“. Výčitky smerujúce desať, pätnásť rokov dozadu, výhovorky zabalené do fráz o stabilite a zodpovednosti, cirkusové prekáračky na úrovni Farmy či Zámeny manželiek. Ak by sa Horná Dolná nakrúcala jeden deň práve v parlamente, len máloktorý divák by zbadal rozdiel.

Našou odpoveďou je plán štátu, ktorý funguje.

Podporíme pracujúce rodiny. Podporíme ich tak, že rodičom dáme zákonnú záruku miesta v škôlke pre ich dieťa, ak sa rozhodnú si túto záruku uplatniť. Podporíme ich tak, že im cez nižšie dane priamo v ich rozpočte na domácnosť necháme o 500 EUR ročne viac. A podporíme ich rodičovským kontom. Toto konto súčasnú spleť dávok, ktoré treba prácne, jednu po druhej, vybavovať po úradoch, nahradí jedným pružným a ľahko dostupným účtom, s ktorým budú môcť rodičia nakladať viac-menej podľa vlastnej úvahy, podľa svojich aktuálnych potrieb. 12 000 EUR na dieťa pracujúcich rodičov, v porovnaní s približne 11300, ktoré dokopy dostanú dnes, ak majú šťastie a niekoľkokrát sa im na viacero úradov podarí v lehote doručiť všetky tlačivá a správne ich vyplniť.

Zjednodušíme podnikanie. V úvodnej fáze ponúkneme živnostníkom možnosť si za paušálnu sumu kúpiť slobodu od zbytočnej byrokratickej záťaže. Namiesto účtovníčky a tlačív do poisťovní aj na daňový úrad si budú môcť jednou platbou splniť všetky svoje finančné a administratívne povinnosti voči štátu. V ďalších fázach túto možnosť rozšírime aj na ďalšie vrstvy zamestnávateľov, s cieľom konečne tu zaviesť jednotný výber daní a odvodov. To je jedna platba.

Jeden úrad znamená jeden úrad. Nie desať, ani štrnásť, ani osemnásť. Jedno miesto, na ktorom si podnikateľ vybaví všetko, čo potrebuje. Respektíve to, čo potrebuje štát, lebo ten si pýta, ten požaduje. Súčasťou tohto návrhu je aj prechod na systém, kde zákonom vyžadovaný údaj poskytnete do verejného priestoru len raz. Ak už ho nejaký verejný úrad od vás bude mať, ktorýkoľvek ďalší úrad si ho bude musieť vypýtať práve tam, nie od vás.

Jeden dátum má dva rozmery: prvým je jednotná lehota maximálnej splatnosti faktúr. Tridsať dní. Akokoľvek veľký a silný je váš obchodný partner, nie 90 ani 120 dní. Jeden mesiac. Takto tu predsa fungujeme, mzdy, odvody, tí väčší aj DPH. Na mesačnej báze. Tak si tak aj plňme vzájomné povinnosti.

Druhým rozmerom je pravidlo stabilnej a prehľadnej legislatívy. Na nový rok s čistou hlavou, prvého januára by celé prostredie podnikania malo poznať všetky práva a povinnosti, ktoré sa na neho počas toho roka majú vzťahovať. Nie prvý apríl, pätnásty júl či desiaty október. Aspoň na jeden rok dopredu si povedzme, čo od seba chceme. V ďalšej fáze poľahky nájdeme veci, kde by sme si mali dopriať aj dlhšiu, než len jednoročnú stabilitu spoločných pravidiel.

Pomôžeme ťažko skúšaným regiónom tým, že osobitne podporíme investície tam, kde to dáva najväčší zmysel. V prvej fáze podpora tvorby pracovných príležitostí v okresoch, kde nezamestnanosť presahuje pätnásť, resp. 20 percent. V tej ďalšej podpora inteligentného priemyslu a služieb s vysokou pridanou hodnotou cez podporu investícií do výskumu a vývoja. Nemá totiž zmysel ťahať sofistikovaný priemysel do regiónov s inou demografiou a pripravenosťou pracovnej sily a brať tak autentickú príležitosť oblastiam, kde sa dlhodobo sústreďuje špecifické vzdelanie a talent. Tento model zároveň súčasný labyrint protekčných výhod, úľav a dotácií nahradí prehľadným systémom, založeným na zákonnom nároku podľa objektívnych parametrov. Jednoduchý štát má totiž zmysel aj v takých makro veciach, akými sú verejné investície.

Svojim spôsobom môže regiónom pomôcť aj účelnejšie administratívne usporiadanie krajiny a s ním spojené posilnenie slobody a zodpovednosti samosprávy. Pravda je totiž taká, že kraje, tak ako ich máme dnes, fungujú hlboko pod možnosti prirodzených regiónov. Obslužné činnosti v malých obciach, kde dve tretiny zdrojov idú na prevádzku úradu, potrebujeme sústrediť do rozumnejších celkov a spolu s tým preorať vzájomné vzťahy medzi štátom a samosprávou. Čím viac zodpovednosti za stav regiónu bude na jeho predstaviteľoch, tým lepšie predpoklady pre jeho rozvoj. Ak dáme regiónom reálnu možnosť lepšie sa postarať o svoje košele, jednoduchšie sa potom postaráme aj o ten spoločný kabát.

 

Jednoduchý štát funguje

Spoločným východiskom týchto plánov je presvedčenie, že najlepšie predpoklady dobre fungovať má štát, ktorý je jednoduchý. Vtedy úrady nie sú bremenom, ale pomocnou rukou. Vtedy je dobre vidieť na to, čo kto a ako v mene republiky robí, kam idú spoločné peniaze a prečo, a kto za to nesie zodpovednosť.

Tá je napokon kľúčovým prvkom celého plánu. Osobná hmotná zodpovednosť tých, ktorí spoločné zdroje dostanú do dočasnej správy. Na pravidelne hodnotenom výkone a slobode od politických čachrov založená štátna správa. A zákaz, priamy a jednoznačný, poslať jediné euro z verejných peňazí na účty schránkovým firmám.

Výsledkom nášho plánu bude jednoduchý štát, postavený na dostupnosti a kvalite verejných služieb. Štát, ktorý bude fungovať a začne tak ľuďom vracať to, čo do jeho kondície doteraz investovali.

Sme presvedčení, že čím silnejšiu príležitosť dostane nová generácia verejnej služby, tým vyššia bude šanca, že sa náš plán podarí naplniť. Na rozdiel od starej politiky, uväznenej v kazajke vzájomných podrazov a schválností, máme predpoklady, aby sme sa namiesto hádok o kreslá sústredili na výkon, na službu.

Máme na to, aby sa tridsiatnici a štyridsiatnici stali generáciou skutočného výkonu nielen v podnikaní, športe, umení a vede, ale aj v priestore verejnej služby.

Manifest novej generácie verejnej služby pritom nemusí voňať krvou, ohňom a pušným prachom. Aj tým spoločným otcom národa, Štúrovi a Štefánikovi, aj našim vlastným predkom, najviac vrátime tak, že nenecháme celú krajinu rozkradnúť hŕstke špekulantov a ich schránkovým firmám, že si lesy a černozem nedáme premeniť na parkoviská, keltské sídla na garáže a nemocnice na domy hrôzy. A že teda tak ako oni nám, aj my tým ešte mladším necháme dobré dielo.

Lebo každá generácia niečo dostane od tých predošlých a niečo tu nechá tým budúcim. Ten dlh, ktorý má voči predkom, spláca práve tým, že nejaké dielo nechá potomkom. Generácia, ktorá sa aj prostredníctvom Siete hlási o príležitosť vo verejnej službe, by tu mohla nechať dostupnú zdravotnú starostlivosť, moderné školstvo, priaznivé podmienky pre podnikanie, úspešné regióny a zásadu osobnej zodpovednosti za vlastný výkon v celej štátnej správe. Ak sa jej to podarí, úsilie štúrovcov, Matúša Dulu, Štefánika či Lettricha dostane svoj nový zmysel. Niečo veľké ste pre nás vyvzdorovali, niečo dôležité ste nám nechali dokončiť.

Spravíme to.

 

Hore a dopredu

Áno, fungujúci štát si aj v budúcnosti bude pýtať ďalší výkon a ďalšie úsilie, ale to, čo vieme urobiť my, to aj urobíme. Pohneme Slovensko znova o krok dopredu ku krajine, v ktorej má zmysel sa o niečo snažiť.

To, že sme dnes na Slovensku sami zo seba v takých rozpakoch, že nás frustruje a trápi to, ako nám nefunguje štát a že nám teda nestačí už len púhy fakt jeho existencie, ale chceme tento fakt naplniť aj silným obsahom, je totiž aj dobré znamenie. Je to znamenie, že sme ako občania pripravení vypýtať si viac, než dnes dostávame.

Áno, ak v nás táto vnútorná nespokojnosť bude posilňovať apatiu a nechutenstvo k všetkému spoločnému a verejnému, tak sa nikam nepohneme. Zradíme svoje generačné poslanie. Ale to je len jedna z ciest, tá pohodlnejšia. Mnohí si vybrali tú ťažšiu: úsilie pomenovať nároky spoločenstva voči štátu, snahu tieto nároky presadiť, vymeniť staré spôsoby za novú energiu, vystriedať rozhádaných a unavených krájačov koristi generáciou, ktorá sa namiesto o pohodlie politického dôchodku hlási do aktívnej služby ľuďom.

Práve na takýto výkon si predsa tú príležitosť pýtame. Aby sme si, keď raz príde rad na našu rozlúčku a keď sa terajšia budúcnosť Slovenska stane súčasťou jeho dejín, mohli povedať, že sme to poverenie nedostali nadarmo. Že sme, slovami českého beatnika Václava Hraběho, nečakali, až sa život prevalí okolo nás ako baráčnický sprievod, nedali sa zlákať šťastím, ktoré padne na mieru a sluší, ale že sme svojmu spoločenstvu priniesli nejaký osoh, že sme sa nasadili do úsilia o jeho pohyb hore a dopredu.

Sú predsa rôzne spôsoby, ako vieme potvrdiť svoju pripravenosť na veľké veci. Sú časy, kedy treba viesť fyzické vojny, inak sa nedá. Naši otcovia a dedovia ich odviedli dosť, Francisci, Geryk, Viest, Gabčík, Vrba, Golian, Žingor a ďalší. Sú časy, aj nedávne, keď naši predkovia bojovali proti útlaku silou ducha, Jukl, Krčméry, Kadlečík, Ponická. Ich obety a obety státisícov akoby bezmenných hrdinov tých veľkých aj malých slovenských dejín mali význam samé osebe, samozrejme. Ale o to väčšiu hodnotu budú mať a o to viac si ich uctíme, ak to, čo tu aj vďaka nim máme, dokážeme zveľadiť.

Sieť má o tomto diele jasnú predstavu a silný názor. Podpora pracujúcim rodičom, jednoduché podnikanie, rozvoj špecifických príležitostí vo všetkých regiónoch a verejný priestor spravovaný zásadou osobnej zodpovednosti. Jednoduchý štát, ktorý ľuďom nehovorí, ako majú žiť, ale ktorý funguje a práve tým, že funguje, slúži ľuďom.

Slovensko má na dobrý štát. To je tá veľká úloha, ktorú pre seba musí urobiť. Lebo keď sa nám podarí dosiahnuť tu fungujúci štát, zbavíme sa jedného veľkého dôvodu na vzájomnú nedôveru či dokonca alergiu.

Vtedy bude zo Slovenska nielen úspešná, ale aj spokojná krajina.